V roku 1995 ste stáli pri zrode Nadácie pre deti Slovenska, čestnou predsedníčkou jej verejnej zbierky Hodina deťom ste už pätnásť rokov. Ak by sme sa vrátili k začiatkom vašich filantropických aktivít, ako prišlo k tejto spolupráci?
Filip Vagač, ktorý sa neskôr stal splnomocnencom vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti, v tom čase uvažoval, že založí charitatívnu spoločnosť – Nadáciu pre deti Slovenska. Oslovil ma, či by som mu nepomohla túto iniciatívu spropagovať. Zvážila som svoje možnosti a povedala som, že veľmi rada. Samozrejme, vôbec som vtedy netušila, čo to bude obnášať a či sa táto iniciatíva uchytí. Napokon v roku 1999 vznikla Hodina deťom. To, že som sa zapojila, bol jeden zo životných krokov, ktorý ma dodnes napĺňa.
Kde je možné hľadať korene vašej snahy pomáhať druhým? Viedli vás k tomu rodičia?
Určite áno, u nás v rodine to bolo úplne bežné. V čase, keď som bola dieťa, bolo po vojne a pomoc potrebovalo veľa ľudí. 50. roky boli k niektorým ľuďom veľmi kruté. Bolo treba pomáhať – či už v rodinách, alebo iným ľuďom.
Hoci vaše filantropické aktivity poznajú ľudia najmä vďaka Hodine deťom, angažovali ste sa aj v iných projektoch. Medzi iným spomeniem napríklad vašu podporu Nadácie Horského parku alebo projektu Mám talent…
Niektoré z aktivít sa dostanú do povedomia verejnosti viac, iné menej. Myslím si, že o tom netreba nejako veľmi hovoriť. O pomoci treba – v istom zmysle – mlčať.
Čo sa týka Horského parku, pôvodne bol veľmi zanedbaný a malo tam vzniknúť kasíno, proti čomu sme bojovali s veľkou vervou. Napokon tam bolo vybudované nádherné stredisko, kam chodia matky s deťmi, sú tam zvieratká, môžete si tam dať dobrý čaj… Angažovanie sa naozaj stálo zato.
Je o vás známe, že máte vrúcny vzťah k mestu Banská Štiavnica, v ktorom ste strávili časť mladosti. Zároveň je to jedno z tých miest, ktoré dnes výrazne potrebujú našu pomoc. Nachádza sa tam množstvo pamiatok, ktoré treba zrenovovať.
„Pomáhať druhým je spôsob, ako sa dá na tomto svete prežiť.“
Banská Štiavnica mala veľmi ťažký osud. Začala upadať najmä po tom, ako jej bol v minulosti odňatý štatút okresného mesta. Režim tam dosadil ľudí, ktorí nerozumeli tomu, že mať historické pamiatky je obrovskou devízou. Už vtedy bolo jasné, že je to začiatok obrovského úpadku. Za záchranu Banskej Štiavnice sa angažovali učitelia, miestni ľudia, medzi iným aj môj otecko. Som veľmi rada, že sa predsa len niečo urobilo, podarilo sa napríklad zachrániť Kalváriu. Dúfam, že to tak bude pokračovať aj naďalej.
Kto alebo čo vás v oblasti filantropie inšpiruje najviac?
Inšpirujú ma ľudia, ktorí nemyslia len na seba, ale aj na druhých. To je asi spôsob, ako sa dá na tomto svete prežiť. Treba urobiť všetko preto, aby sme pomohli druhým. Audrey Hepburn, ktorá veľmi ťažko zomierala, do poslednej chvíle pomáhala deťom UNICEFU. Má jednu krásnu vetu, ktorá ma veľmi oslovila: „Od boha sme dostali dve ruky. Jednu máme preto, aby sme pomáhali sebe, druhú na to, aby sme pomáhali druhým“. Takýchto bonmotov, ktoré ma inšpirujú, je viacero.
Ako sa dá filantropia zladiť s pracovným vyťažením v divadle?
Je potrebné obetovať voľný čas, no ono sa to človeku všetko vráti. Pomáhať druhým prináša pocit vnútorného uspokojenia. Samozrejme, dôležité je, že v tom nie som sama. Po boku mi stál napríklad Ladislav Chudík, ale aj ďalší kolegovia z divadiel a všetci tí úžasní ľudia z Nadácie pre deti Slovenska. Všeličo sa dá v živote urobiť, keď človek chce, a nemusí za to dostať ani zaplatené. Dá sa urobiť viac, ako si myslíme.
Myslíte si, že má spoločenská zodpovednosť na Slovensku vzostupný trend? Sú Slováci a Slovenky filantropickí?
Vždy ma prekvapí, keď vidím, ako to ľudia berú seriózne a že aj na malom Slovensku prispievajú relatívne vysoké sumy. Na prelome rokov 1999 – 2000 sme vyzbierali asi najviac v Európe. A to je predsa úžasné! Ľudia majú otvorené srdcia a darujú. A čo je vzácne, darujú najmä tí, ktorí toho veľa nemajú.
S akými spätnými väzbami ste sa stretli zo strany ľudí, ktorým sa pomohlo?
Aby sme nehovorili iba o nadácii, uvediem iný príklad. Som veľmi rada, že sa načítavajú a nahrávajú filmy a knihy. Je potom veľmi milé sa osobne stretnúť s ľuďmi, ktorí sú zrakovo hendikepovaní, a vďaka tomu sa môžu tešiť napríklad z dobrej poézie.
Obracajú sa na vás ľudia aj osobne?
To určite áno, a veľmi si to vážim.
Zapájate sa aj do rôznych petícií či zbierok, ktorých organizátori vás oslovia napríklad pri prechádzke mestom?
Ako kedy. No keď vidím, že na ulici stojí nejaký úbohý človek, nerada prejdem okolo neho. To je jedno, že za rohom možno stojí niekto, kto mu to vezme. Nerada zatváram oči pred utrpením druhých.
Keďže sa v tejto oblasti pohybujete už roky, čo by ste poradili našim čitateľom a čitateľkám, ktorí si chcú pre svoju podporu vybrať spoľahlivú organizáciu, ktorá peniaze použije transparentne?
Veľmi ma mrzí, že sa objavujú i charity, pri ktorých človek nevie, na čo sú peniaze použité. Tým sa môže spochybňovať činnosť serióznych charitatívnych organizácií. Našťastie, podvodné aktivity, napríklad používanie falošného loga, ktoré sa objavilo viackrát v minulosti, sú už dnes predsa len pod väčšou kontrolou. Nechala by som to asi na súdnosti každého. Určite však treba vedieť, kto za tým stojí, o čo vlastne ide a kam peniaze pôjdu.
Nedávno ste boli za dlhoročnú prácu v oblasti filantropie uvedená do Siene slávy – Fóra donorov.
Toto ocenenie si naozaj veľmi vážim a bola som veľmi dojatá, že som ho dostala. Za pomoc sa nemá odmeňovať, ale som za to nesmierne vďačná.